Rozejděte se, ozývalo se 17. listopadu na Národní třídě. Ale nebylo kam

Pôvodne sme mali na piatok podvečer takýto plán: Pôjdeme na Albertov na študentskú demonštráciu a po nej odprevadím Slávku na hlavnú stanicu. Mala kúpený lístok na vlak aj ležadlo do Košíc. Keď sme však z Vyšehradu dorazili k Národnímu divadlu, chvíľu sme stáli pri kaviarni Slávia a rozhodovali sa, či ísť na stanicu alebo ostať.

Slávka zrazu vyhlásila: „Teraz predsa nemôžeme odísť! Kašlem na tých 70 Kčs!“ Z balkóna Národního divadla kdesi hore pod strechou mával Jiří Bartoška československou zástavou (dúfam, že ma pamäť neklame?). Oblečený v bielej košeli a čiernych nohaviciach vyzeral ako nejaký rytier. Nebezpečne sa nakláňal a ja som tŕpla, aby v tom zápale nadšenia nespadol dolu.

Niektorí študenti pokračovali v pochode ďalej do centra smerom k Václaváku, iní sa rozchádzali domov. Nakoniec sme sa definitívne rozhodli – čiastočne z presvedčenia, čiastočne zo zvedavosti: Ideme ďalej!

No došli sme len na Národní k miestu, kde bola ulica zatarasená policajtmi. Ďalej sa ísť nedalo. Obdivujem všetky dievčatá a chlapcov, ktorí stáli nebojácne v predných radách tvárou v tvár ozbrojeným policajtom. Ja som to vydržala len pár minút.

Keďže som nechcela mať problémy v škole, prešla som popri stĺpoch trochu dozadu ťahajúc Slávku za ruku. Dúfala som, že keď to začne, budeme mať lepšiu šancu uniknúť.

Speciál iHNed.cz k výročí pádu železné opony - čtěte ZDE

Portál Nezapomeňte.cz - Jaké to bylo před rokem 1989 - čtěte ZDE

Stáli sme zhruba v strede davu asi 15 minút, no nič zvláštne sa nedialo. Len z megafónu sa ozývalo (približne): "Tato demonstrace není povolena. Rozejděte se! Pokud neuposlechnete, bude použito donucovacích prostředků!" Na to sme reagovali volaním: "Gestapo, gestapo!" (no neskôr, keď sa náš strach stupňoval, gestapo už nikto nespomínal...)

Študentov bolo stále menej a menej. A okolo nás bolo stále viac a viac prázdneho miesta. Vedela som, že by som mala tiež čím skôr odísť, lebo bude zle. No stála som tam ako prikovaná. Pozorovala som, ako mi po ruke steká horúci vosk zo sviečky. Čudovala som sa, že necítim žiadnu bolesť. Vlastne som necítila vôbec nič – bolesť, chlad, hlad, či smäd. Len hrozný strach.

Slávka sa ma zrazu spýtala: "Čo keď to s tými donucovacími prostriedkami myslia vážne?" Snažila som sa upokojiť ju, ale aj seba, preto som odpovedala: "No čo nám tak môžu urobiť? Tu predsa nie sme v Číne! Nebudú do nás strieľať! Ani sem nepošlú tanky."

Vo chvíli, keď som to hovorila, otočila som sa smerom ku nej. Zrazu som si všimla, že za nami už stoja dva obrnené transportéry s nápisom VB vpredu. Zneistela som. Toto nevyzerá dobre... Z megafónu sa stále ozývalo: "Rozejděte se!...."

Keď policajti vypustili štekajúce psy, čím nám úplne zablokovali vzadu cestu, došlo mi to: "Veď oni vôbec nechcú, aby sme sa rozišli!" Musíme zmiznúť, kým je čas!. Dúfala som, že existuje ešte posledná možnosť úniku - cez Mikulandskú ulicu.

No bolo už neskoro. Aj túto ulicu zatarasili. Ostali sme v pasci. Z megafónu sa naďalej ozývalo "Rozejděte se!," no nemali sme sa kam rozísť.

Čo chcú s nami urobiť? Myslela som, že nás pochytajú, naložia do "antonov" a odvezú niekam na výsluch. Potom nás potrestajú vylúčením zo školy. Ale to, čo sa v nasledujúcich minútach skutočne dialo, nečakal nikto z nás... Napätie sa stupňovalo.

Na Miklulandskej ulici sa vysoký chlapec so svojimi kamarátkami snažil policajtov presvedčiť, aby ich pustili. Dostal však strohú odpoveď: "Teď se bojíte, co? Měli jste času dost!"

Bolo mi jasné, že tadiaľ neprejdeme. Obkľúčili nás a zablokovali všetky tri prístupové cesty. Rýchlo som musela niečo vymyslieť. Ulice boli nepriechodné, ostával únik cez domy....

Andrea Ščerbanovská